Petra Nagyová-Džerengová je známa spisovateľka a skúsená cestovateľka. Postrehy z cyklotúry v údolí francúzskej rieky Loiry, ktorú absolvovala vlani v júni, povzbudia určite aj ďalších nadšencov. S manželom Jozefom a priateľmi, Janou a Lacim Prágerovcami, našliapali za sedem dní tristošesťdesiat kilometrov
Deti sú v škole v prírode, treba si pripomenúť, že sme nielen rodičia, ale aj partneri. Bicyklovačka je na to ako stvorená. Tentoraz je naším cieľom údolie rieky Loiry, ktoré ako rozhádzané perly lemujú nádherné hrady a zámky. Idú s nami aj naši priatelia. Som trochu napätá: Bude sa im to páčiť? Rozhodujeme sa cestovať v noci. Síce to cestu predraží o cenu za lôžko, no získame deň na prehliadku Paríža. Kým sa ta dostaneme, prestupujeme trikrát: vo Viedni, v Salzburgu a Mníchove. Keď konečne zaľahneme na lôžka, pripadám si ako v táborovej chatke. Dlho do noci tárame a zrak mi čochvíľa zaletí k dverám, či ich neotvorí vedúci a nezahuláka, nech už spíme. Od vzrušenia neviem zaspať, ani keď mi Laci ponúkne dúšok „schlaftrunku“, čo je naša obyčajná slivovica, ale keďže sme v Nemecku...
DÉJA VU A „AMÚR“
O siedmej ráno sme v Paríži. Predstavovala som si ho ako rušné mesto, ktoré nikdy nespí, no nikde ani nohy. Ešte ani smetiari nevyšli do ulíc a všade sú papiere takmer po kolená. Prvú kávu a croissant si dáme v kaviarni na rohu pri Notre Dame. V tej istej, kde manžel na sklonku socializmu obdivoval kapitalistické výdobytky. Tvrdí, že sa tu nič nezmenilo, vraj aj čašník je ten istý. Pochybujem, no nepoviem nič. Nakoniec, sme vo Francúzsku, kde inde by mal človek zažiť déjà vu? Neskôr sa mesto zaplní a ja ľutujem ľudí v zápchach. Obed si dáme na miestnom trhu. Chrumkavé bagety a kozí syr zapíjame domácim ružovým vínom. Atmosféru dotvára pán, čo na rohu ťahá harmoniku a chrapľavo vyspevuje o „amúre“. V pravej „francúzskej nálade“ potom dychčíme do kopca na Montmartre. A kým vyšliapeme na vežu kostola Sacré Coeur, po víne niet ani stopy. Výhľad stojí za tú námahu. Očarí nás tak, že sotva stíhame vlak do Tours.
NA OBED KLOBÁSKA
Tu prespíme a ráno, po miernom blúdení, vyrážame. Ženieme, aby sme dohnali stratu, no v mestečku Savonnières neodoláme a zastavíme. Na lúke je totiž prehliadka veteránov. Medzi vyparádenými miestnymi pôsobí naše cyklooblečenie dosť nevhodne, a tak radšej zamierime do múzea pod otvoreným nebom a prezrieme si, ako sa vyrábali lode v stredoveku. Loď na rieke je síce iba z roku 1843, no pri fotení sa na ňu i tak postavíme s rešpektom. Predsa len, už má zopár krížikov na chrbte. Blíži sa obed a nás zvábi vôňa jedla. K francúzskej verzii hotdogu, bagete s grilovanou štipľavou klobáskou, sa dobre hodí ľahké rosé vínko. Prisadne si k nám pár a prihovorí sa obstojnou angličtinou, akoby chceli poprieť klišé o povýšeneckých Francúzoch, ktorí odmietajú hovoriť iným jazykom. Pri odchode uvažujem o oprave ešte jedného tvrdenia: o ľahkom ružovom vínku. Myseľ mám síce ľahkú, ale nohy ťažké... Ďalší úsek vedie po normálnej ceste, no nik nemá chuť motať sa medzi autami, a tak ideme skratkou, i keď mierne stúpa. Časom však kopček narastie na kopčisko a ja dychčím, v duchu prosiac horúce slnko o trochu milosrdenstva. Obiehajú ma i deti, ktoré majú práve preteky. Keď sa konečne vyteperíme hore, obecenstvo tlieska i nám. Aj neskôr stretneme zopár pelotónov. Pri stolíkoch s jedlom táboria celé rodiny a povzbudzujú každého pretekára. Bicykle sú tu dosť populárne.
GIGANTICKÉ ZÁHRADY
Keď dorazíme do Villandry, žasnem. Zámok je prekrásny! Asi nie je dobré vystrieľať si najlepšie patróny hneď na úvod, pomyslím si. Ešte neviem, že i ďalšie zámky nás ohúria. Villandry má však navyše úžasné záhrady: ornamentálne, bylinkové, vodné či kópiu stredovekej kuchynskej záhrady. Geometrické zeleninové tvary šokujú svojou farebnosťou. Aby ste mali predstavu o jej veľkosti, len 1 260 líp okolo záhrady ručne orezávajú štyria muži štyri mesiace! Nehovoriac o päťdesiatich dvoch kilometroch živého plota a dvestošesťdesiatich tisícoch kusov priesad, ktoré vysádzajú iba ručne. Uf! SLÁVNY ODRAZ Ďalší cieľ je čo by kameňom dohodil. Azay-le-Rideau je preslávený dokonalým odrazom v jazere. Zážitok znásobí nočná šou dýz a svetiel, zabudovaných vo vode. Takmer uveríte, že sa tu zjavujú duchovia. V pätnástom storočí tu do posledného vyvraždili tristo mužov a hrad vypálili. V ruinách ležal sto rokov. Prešiel rukami ďalších majiteľov, až kým ho nekúpil štát. Stará sa oň dodnes a veľmi dobre. Je mi smutno, keď si pomyslím na naše chátrajúce kaštiele. Dnes nás čaká ešte posledných dvadsať kilometrov. Cestou míňame malebné domčeky, vytesané do pórovitej bielej skaly, tuf je typický materiál pre túto oblasť.
ŠÍPKOVÁ RUŽENKA
Do mestečka Rigny-Ussé dorazíme neskoro, zámok už zavreli. Ubytujeme sa v penzióne v stredovekom dome. Je príjemne teplo, a tak sedíme na terase. Ku kozím syrom si objednáme fľašu rosé vína. Keď šliapeme po vŕzgajúcich schodoch do podkrovných izieb, trochu sa nám krúti hlava. Napriek tomu sme ráno pri zámku načas. Keď zostúpime do podzemia, kde sa ľudia schovávali v časoch vojny, strasie ma. V duchu vidím stiesnený dav, ktorý tu mlčky čaká na svoj osud. Steny akoby nasiakli aj ich slzami, nielen vlhkom. Radšej zamierime do kaplnky, či skôr menšej katedrály, ktorú postavil jeden z majiteľov na sobáš dcéry. Napadne mi, že kým by ju dostavali dnes, dcéra by ostala starou dievkou. Veža zámku obrastená ružami vraj inšpirovala rozprávkara Charlesa Perraulta na napísanie rozprávky o Šípkovej Ruženke. Keď stúpate po točitých schodoch a nazeráte do izieb, kde sú scény z rozprávky zobrazené pomocou voskových figurín, takmer uveríte, že láska zmôže všetko. Posledný pohľad z vrchu veže a opäť skratka po vidieckych cestách. Najprv stúpa, no odmenou je zjazd. Strach mi velí nespustiť ruky z bŕzd, no i tak mi vietor sviští okolo uší a ja nahlas pištím.
PIKNIK SO ZAJAČOU PAŠTÉTOU
Pri predmestí Chinonu nás zláka pôvabná rozkvitnutá lúka. Rozhodujeme sa pre piknik. Zvalíme sa do trávy a manžel sa vyberie po jedlo. Kým sa vyštverá späť, je celkom spotený. Za všeobecného jasotu vytiahne úlovok: zajačia paštéta, kozie syry a bagety. S plným bruchom sa ťažko odchádza, a tak ešte chvíľu žmúrime do slnka. Pôsobivý Chinon stojí na vysokom skalnom útese. Pri pohľade na štyristo metrov dlhé hradby od rieky by nik nepovedal, že za nimi sú takmer úplné ruiny. Pri prechádzke pôvabnými stredovekými uličkami bývalého hlavného mesta narazíte i na dom, kde prvýkrát verejne vystúpila Johanka z Arku. Ďalšia cesta nás vedie zelenými poliami. Všade vonia levanduľa. Keď zbadáme strom obsypaný bordovými višňami, neodoláme. Občas natrafíme na karavany, zaparkované za mestečkami. Šíri sa od nich vôňa grilovaného mäsa, znie veselá muzika. Cigáni tu ešte i dnes kočujú. Vraj podľa zákona sa môžu utáboriť za dedinou na týždeň. Sú tu prípojky na elektrinu i vodu. Muži v rozkladacích stoličkách nám blahosklonne kývnu. Deti sa bicyklujú či striekajú vodou. Manžel so závisťou poznamená: „A my sa pachtíme celý rok, aby sme aspoň týždeň mohli žiť ako oni.“
ŠAMPIŇÓN NA KOPCI
Za mestom nás upúta veľký šampiňón na kopci. Je tam múzeum. Janke sa nechce šliapať, ostáva strážiť bicykle. Či skôr dospať noc, hneď ako odídeme, sa zvalí do trávy. Kamenné pivnice, v ktorých teraz pestujú huby, vznikali postupne, ako vysekávali biele kamene, z ktorých je väčšina budov na okolí. Kým zídeme dole, slnko sa schová za mraky. Mierime do Saumuru, no keďže sme vyrazili neskoro, volíme hlavnú cestu. Je to len desať kilometrov, no každú chvíľu nejaká odbočka na hrad. Som presvedčená, že tu je najvyššia koncentrácia zámkov na kilometer štvorcový. Z nádvoria hradu je úžasný výhľad na rieku. Zaujme ma úzka šachta, akýsi stredoveký výťah, cez ktorý vyťahovali na hrad priamo z člna rôzne veci. Na obed si v zámockej reštaurácii dáme konečne slimáky, keď sme už v tom Francúzsku. Padne dohoda: Späť ideme po cyklotrase. Kým sa na ňu vydriapeme, nežnejšia časť nášho družstva sa niekoľkokrát vzbúri a žiada návrat na hlavnú. No nepomôže, ani keď od jedu hodíme bicykle na zem. Chlapi vždy tvrdia: už len jedna zákruta. Bolo ich aspoň sto! No hore je už rovná cesta. Kľukatí sa okolo malých usadlostí a rozsiahlych viníc. Pri jednom dvore zastavíme na ochutnávku vín. Sú výborné, na stene visí niekoľko ocenení. Nakoniec si berieme osvedčené rosé alebo, ak chcete, ružové.
DA VINCIHO KONIEC
Novým cieľom je zámok Langeais. Do mestečka dorazíme podvečer. Miestni nám ochotne poradia ubytovanie. Dom vo veľkej záhrade má výhľad opäť na zámok. Ráno nás zobudí zvonenie z kostolnej veže. Bicykle aj s vecami necháme na parkovisku pred zámkom, vlastne stredovekým hradom s cimburím, ktorý v strede mesta pôsobí dosť zvláštne. Má dokonca aj padací most; spúšťajú ho každé ráno po deviatej. Ďalšia cesta nás vedie späť cez Savonnières a Tours do Amboise. Trochu blúdime. Občas je nesmierna ochota miestnych pomôcť na škodu. Nakoniec sme tam, no nevyberieme sa na zámok, ktorý impozantne tróni nad mestom, ale k menšiemu zámku Clos Lucé. Oproti monštru na kopci, s ktorým je spojený tajnou chodbou, pôsobí krehko. Tu strávil posledné tri roky života Leonardo da Vinci. Kráčam izbami, kde žil, tvoril i skonal, so zvláštnym pocitom. Ten človek nepremárnil svoj talent. Zhlboka dýcham dúfajúc, že sa na mňa čosi z jeho geniality nalepí.
ROZPRÁVKA PRE AMERIČANOV
Pokračujeme do Chenonceaux, najnavštevovanejšieho zámku. Ak kdesi nájdete amerických turistov, tak určite tu. Cesta vedie strmo dolu. Radšej nemyslím na zajtrajšie šliapanie späť a užívam si rýchlosť, miestami štyridsaťdva kilometrov za hodinu. Nie je to veľa, no ja, čo mám panický strach z rýchlosti, tak prekonávam osobný rekord. Aj rekord v počte prejdených kilometrov, dnes sme ich prešli sedemdesiatpäť! Večer padáme do postelí riadne unavení. Ráno nám klesne nálada. Vonku akoby sa roztrhli nebesá. Po dvoch hodinách čakania vyrážame. Veď máme pršiplášte! Keď si razíme cestu medzi davmi, už tuším, že príručky mali pravdu. Okolo znie samá angličtina. Dojem zosilňuje i množstvo obéznych ľudí. Kto nebol v Amerike, nevie, čo sú to tuční ľudia. V zámku by sa dal stráviť celý deň, no my musíme ďalej, i napriek dažďu. Aj keď to už nie je prietrž, kým sa vydriapeme na kopec, máme úplne premočené topánky.
MIESTO NA ILÚZIE
V búrke dorazíme aj do Blois. Tunajší zámok bol obľúbeným miestom francúzskych kráľov. Jeho zvláštnosťou sú štyri krídla, každé postavené v inom štýle okolo jedného dvora. Patrí mestu, je tu knižnica i rôzne múzeá, konajú sa tu svadby. Ostáva nám ešte chvíľa, a tak sa vyberieme do Domu kúziel oproti zámku. Z horných okien vychádzajú hlavy drakov, chrliace oheň. Z Blois pochádzal iluzionista Robert Houdin, otec modernej magiky. Aj slávny americký iluzionista Harry Houdini si zvolil pseudonym na jeho počesť. Pozrieme si predstavenie a vyskúšame rozličné triky na vlastnej koži. A potom hor’ sa na stanicu, smer Tours a Paríž.
VRÁTIME SA!
V Paríži nás prekvapí neskutočný ruch. Je piatok podvečer a veľkomesto nám ukazuje svoju pravú tvár. Cesta z regionálnej stanice na hlavnú nás aj vystraší. Janka nabehne na obrubník a vysype sa priamo na cestu. Našťastie, skončilo sa to len rozbitým spätným sklíčkom. Na stanici máme ešte chvíľu čas a veľa zásob. Čo s nimi? Rozložíme sa vzadu medzi lavičkami. Nik sa nepohoršuje, skôr naopak. Keď sa z vlaku vyrojí zástup rovnakých mužov v obleku a s kufríkmi, väčšina má závisť v očiach. Usmievajú sa a cítiť z nich túžbu zahodiť kravatu a pridať sa k nám. Nuž, o chvíľu sme doma a práca čaká aj nás, ale zatiaľ si ešte užívame. Obavy, že kamarátom sa nebude páčiť, boli zbytočné. Zahlásia, že to boli najlepšie investované peniaze do dovolenky. Za sedem dní sme prešli tristošesťdesiat kilometrov. V oblasti je asi stodvadsať hlavných zámkov. My sme ich navštívili iba jedenásť. Keby ich človek chcel preskúmať podrobne, potreboval by na to celý život. Nám postačí ešte jedna cesta. Už viem, že sa vrátime. Au revoir!
Petra NAGYOVÁ-DŽERENGOVÁ
47%